Bratislava/Londýn/Paríž 13. novembra (TASR) - Eurotunel popod Lamanšský prieliv spojil Francúzsko so Spojeným kráľovstvom. Verejná osobná vlaková doprava ním začala premávať 14. novembra 1994. Vo štvrtok (14. 11.) uplynie od tejto udalosti 30 rokov.
Myšlienka spojiť Britské ostrovy a pevninskú časť Európy tunelom nie je žiadnou novinkou, už na počiatku 19. storočia, v roku 1802, sa ňou vážne zaoberal francúzsky banský inžinier Albert Mathieu-Favier. Francúz chcel využiť dva tunely uložené nad sebou. Vrchným tunelom osvetleným olejovými kahancami mali premávať koče ťahané koňmi, spodný tunel bol určený na odvádzanie spodnej vody. Vetranie tunela mali zaistiť desiatky metrov vysoké komíny čnejúce z morského dna nad jeho hladinu. To však nebolo všetko, koncept počítal aj s vybudovaním umelého ostrova v strede prielivu, ktorý mal slúžiť na prepriahanie koní.
V nasledujúcich desaťročiach sa objavilo množstvo pokusov o vybudovanie podmorského tunela, často však zostalo iba pri podpise memoranda alebo pri úvodnom geologickom prieskume. Niektoré pokusy zmarila technologická a finančná náročnosť projektu, iné stroskotali na politickej nevôli. Od samého začiatku tiež zápasil s nevôľou prevádzkovateľov trajektov a lodných dopravcov, ktorí v ňom videli ohrozenie svojich ziskov.
Po prvej svetovej vojne, v 20. a 30. rokoch minulého storočia, vybudovanie tunela podporoval neskorší britský ministerský predseda Winston Churchill. K obavám zo straty nezávislosti, ktoré sa v diskusiách o vybudovaní tunela objavovali so železnou pravidelnosťou, sa pridali aj obavy armády z možnej invázie na Britské ostrovy. Churchill sa však nevzdával. V bulvárnom denníku Daily Mail zverejnil 12. februára 1936 horlivú obhajobu projektu v podobe článku "Why Not A Channel Tunnel?" (Prečo nepostaviť tunel popod prieliv?). Rozptýliť obavy odporcov sa mu však nepodarilo.
Vypuknutie druhej svetovej vojny armádu ešte viac utvrdilo v názore na nebezpečnosť tunela. Istý dôstojník kráľovského námorníctva pôsobiaci na Oddelení vývoja rôznych zbraní (DMWD) po porážke Francúzska vypočítal, že nacistické Nemecko by mohlo s využitím otrockej práce vyhĺbiť tunel iba za 18 mesiacov. Tento odhad spôsobil rozšírenie fámy, že nacisti už s hĺbením tunela začali.
Po skončení vojny v roku 1945 začalo na bojiskách postupne dominovať letectvo, námietky armády preto stratili výraznú časť svojej vážnosti. Trvalo však ďalších 40 rokov, kým sa jeho výstavba skutočne začala.
Stavba prebiehala v rokoch 1988 až 1993. Raziace štíty postupovali z oboch strán prielivu súčasne. Časti sa bez prítomnosti médií spojili 30. októbra 1990 s odchýlkou iba približne 50 centimetrov. Slávnostné spojenie pred televíznymi kamerami sa odohralo 1. decembra 1990.
Tunel 6. mája 1994 slávnostným prestrihnutím pásky v Calais otvorili britská kráľovná Alžbeta II. a vtedajší francúzsky prezident Francois Mitterrand.
Eurotunel v skutočnosti nie je iba jediným tunelom, ale tvoria ho tri rovnobežné tunely. Dva železničné tunely s priemerom 7,6 metra sú od seba vzdialené 30 metrov. Medzi nimi leží servisný tunel s priemerom 4,8 metra. Železničné tunely so servisným tunelom spájajú šachty.
Najhlbší bod stavby dlhej 50,45 kilometra leží v hĺbke 75 metrov pod morským dnom. Spoločnosť Eurostar, prevádzkujúca osobné vlaky premávajúce tunelom, ponúka návštevníkom svojej stránky aj inú, stráviteľnejšiu alternatívu tejto miery - 107 bagiet postavených na sebe.
Eurotunel je najdlhším podmorským tunelom na svete a tretím najdlhším železničným tunelom. Prvenstvo s dĺžkou 57,1 kilometra (km) patrí Gotthardskému pätnému tunelu vo Švajčiarsku, ktorý vedie popod Gotthardský masív. Druhým v poradí je tunel Seikan (53,85 km) spájajúci japonské ostrovy Honšú a Hokkaidó.
Nákladné vlaky začali tunelom premávať v júni 1994, osobné vlaky spoločnosti Eurostar ich doplnili 14. novembra 1994.
Osobná vlaková preprava tunelom nebola spočiatku taká obľúbená, ako spoločnosť očakávala, čiastočne aj pre absenciu vysokorýchlostnej trate na britskej strane. Zmenilo sa to v novembri 2007 otvorením trate High Speed 1 spájajúcej Londýn s tunelom. Vlaky na nej môžu dosiahnuť rýchlosť až 300 kilometrov za hodinu, tunelom však z bezpečnostných dôvodov premávajú "iba" rýchlosťou 160 kilometrov za hodinu.
Počet cestujúcich od otvorenia tunela postupne stúpal, v roku 1995 dosiahol 2,92 milióna osôb, do roku 2019 stúpol na 11,046 milióna osôb. Počas pandémie nového koronavírusu v rokoch 2020 a 2021 prudko poklesol, v rokoch 2022 a 2023 sa však počet cestujúcich opäť postupne vracia na hodnoty spred pandémie.
